V módnom biznise sa pohybujem už nejaký ten piatok a pozorne sledujem svetovú aj domácu scénu. Pamätám si, ako sa pred troma rokmi na módnom evente v
Bratislave rozoznela téma
Fashion Revolution a udržateľnej módy. Z rozprávania
Kamily Boudovej mi v pamäti utkvel pojem "
sweatshop". Miesto, na ktorom dochádza
v mene módy k psychickému a fyzickému nátlaku. Miesto, ktoré je synonymom ľudského bezprávia.
Fast fashion nedokáže nikto zastaviť. Nie preto, že by v ceste stáli módni oligarchovia, ale preto, že v ceste stoja tisíce ľudí, pre ktorých je fast fashion cesta k prežitiu.
Ako je už na
Slovensku zvykom, vďaka šikovnej práci médií
riešime problémy všetkých ostatných, len nie tie naše. Trápime sa nad osudmi iných národov, pomáhame na míle vzdialeným ľuďom a zvieratám a zakrývame oči pred jedinou realitou, ktorú dokážeme ovplyvniť a tou je
realita našej spoločnosti.
Súcitíme s deťmi v továrňach v Bangladéši a nenapadne nás súcitiť s
predavačom v ktoromkoľvek veľkom módnom reťazci na Slovensku. Čo vnímame, my spotrebitelia, z práce s handrami okrem toho, že nám ich tu predávajú s obrovskou maržou?
Nič.
Čip, ktorý neprepichuje tkaninu v šve, neporiadok v kabínke, tváre bez mimiky, otravné postavy nútiace k nákupu alebo naopak čistý nezáujem... zlomok toho, čo ma
vedelo rozladiť počas shoppingu s mojimi klientmi v obchodných centrách.
Až do chvíle, pokiaľ som sa nestala súčasťou
sociálneho experimentu, som mala pocit, že som zákazník, ktorý im prináša peniaze.
Im možno, ale nie predavačom. Vďaka obrovskej životnej skúsenosti dnes bez obalu
deklarujem neľudské podmienky v slovenských sweatshopoch.
Proces
likvidácie hodnoty ľudskej bytosti, ktorý sa na týchto miestach deje, nezastavím ani ja, ani vy. Tí ľudia, ktorí tam pracujú, prácu potrebujú.
Zajtra, keď sa zastavíte vo vašej obľúbenej prevádzke, nechajte šaty šatami a
skúmajte chvíľu tých, čo pre vás upratujú
kopy naruby vyzlečených tričiek a nohavíc.
Fashion is fun!
zdroje: OneRealtimeNet